0 Likes

Gymes
Slovakia

zdroj: http://leustach.sk/

Renesančné a barokové prestavby hradu Gýmeš

Rast hradného organizmu v období novoveku a zdokonaľovanie jeho obranyschopnosti súvisí s pretrvávaním významu tej-ktorej lokality a zákonite sa podriaďuje nárokom neustále sa rozvíjajúcich palných zbraní. Výskum novovekých prestavieb stredovekých hradov preto môže priniesť konkrétny obraz o spôsobe riešenia neľahkých staviteľských úloh a nadobúda význam osobitne pri rýchlo zanikajúcich hradných zrúcaninách, ku ktorým patrí aj zrúcanina hradu Gýmeš.

Doteraz skromne publikované údaje o stavebnom vývoji hradu sa zväčša opierajú o poznatky z prieskumu D. Menclovej, ktorá svoje zistenia včlenila do štúdie o typológii hradov a kaštieľov na Slovensku.1 Cenný grafický dokumentačný materiál vypracoval i pamiatkár J. Könyöki2 a o pôdorysnú rekonštrukciu ranogotického hradu sa pokúsil aj historik L. Szabó Bártfai na základe štúdia archívnych prameňov.3 V tomto príspevku sú stručne zhrnuté poznatky o renesančnej a barokovej architektúre hradu, získané pri autorovom prieskume zrúcaniny.

Dnes už stromovým porastom pohltené zvyšky hradu sa nachádzajú na skalnatom kremencovom vrchole kopca Dúň (514 m) v južnom pásme Tríbečského pohoria, v katastri obce Jelenec. Hrad už od svojho vzniku predstavoval šľachtické sídlo predkov Forgáchovcov, jednej z najzámožnejších uhorských rodín, ktorým patril takmer nepretržite sedem storočí až do vyvlastnenia hradnej zrúcaniny v roku 1950.

Z písomných prameňov sa dozvedáme, že výstavbu hradu inicioval Andrej, syn Ivanku z rodu Hunt-Poznanovcov, ktorý v osudnom boji s Tatármi v roku 1241 zachránil kráľovi život a za svoje zásluhy získal v roku 1253 darovaciu listinu na nové majetky v okolí už stojaceho hradu.4 S výstavbou sa teda začalo pravdepodobne už v 40. rokoch 13. storočia. Podľa listiny, z roku 1295, keď si hrad rozdelili štyria Andrejovi synovia, hrad tvorila väčšia a menšia veža, palác, vonkajšie opevnenie, stará cisterna a malá sýpka. Dodnes sa na najvyššom mieste skalného hrebeňa zachovala veľká hranolová veža a menšia veža s podkovovitým pôdorysom, medzi ktoré bol dodatočne vsunutý palác, pričom vonkajšie opevnenie so zachovaným cimburím vymedzovalo na západe trojuholníkové nádvorie. Už v priebehu 14. storočia sa hrad od východu rozšíril o veľké predhradie - „vonkajší hrad", v ktorom sa v roku 1412 pri príležitosti novej deľby hradu spomína stredne veľká veža, Ditrichov palác, stará brána a na nej postavená malá veža, opevnenia a ostatné stavby. Vo vnútornom hrade sa vtedy uvádza veľká veža, paláce, opevnenia a rozostavané objekty.5 Takúto rozlohu si hrad zachoval až do sklonku stredoveku, pričom rozrastanie rodiny a vzrast významu hradu si v ňom vyžiadali výstavbu ďalších obytných budov.6

Písomné pramene z obdobia novoveku nás informujú o pretrvávajúcich sporoch medzi členmi rodiny Forgáchovcov, vlastníkov hradu, čo sa odrazilo na jeho zlej údržbe. Na naliehanie kráľa, ktorý súril plnenie povinností udržiavať hrad, sa v roku 1562 uskutočnila nová deľba Gýmeša medzi Petrom a Žigmundom Forgáchom. Keďže obaja spolu s rodinami bývali už v pohodlnejších kaštieľoch v Komjaticiach, o hrad sa starali najmä z dôvodu ochrany rodinného archívu, zbožia a ako o vlastné útočisko v prípade nebezpečenstva. K určitým zmenám vo vlastníctve hradu dochádza po novej deľbe majetkov v roku 1568, keď hrad spolu s kaštieľom v Komjaticiach pripadol Imrichovi Forgáchovi, ktorý mal z nadobudnutých majetkov povinnosť zabezpečiť potreby hradu a jeho stráženie.7 Nie je známe, či Imrich začal na hrade opevňovacie práce, v rokoch 1583-1592 však inicioval rozsiahle stavebné úpravy na Trenčianskom hrade.

O väčšie prestavby na Gýmeši sa pričinil zrejme až Žigmund II. Forgách, ktorý podľa súdobej pamätnej tabule na hrade v roku 1613 „vekom schátralý hrad obnovil, zväčšil a vyzdobil".8 Onedlho v roku 1619 hrad poškodilo Bethlenove povstalecké vojsko, avšak vzápätí bol obnovený. V nasledujúcich rokoch ho ohrozovali Turci, a preto v roku 1637 preniesli rodový archív do bezpečnejšieho Hlohovca. Inventárny súpis hradu z roku 1647 prezrádza jeho dobrú výzbroj, no napriek tomu sa Turkom v roku 1663 hrad podarilo vypáliť, pričom v roku 1671 ho tiež nakrátko obsadili.9

Prieskumom identifikované renesančné úpravy na hrade sa týkali nielen prestavieb stredovekých palácov a novostavieb hospodárskych objektov, ale tiež vybudovania nového predhradia so vstupom z južnej strany. To sa z juhozápadu napojilo na horný hrad a svojou plochou zabralo časť výškovo konkurujúceho nebezpečného skalného hrebeňa, čím sa podarilo oddialiť palebné pozície útočníka. Z najstarších viditeľných konštrukcií predhradia sa zachovalo torzo valcovitej yežičky pri vstupe, kde je táto prekrytá mladšou hradbou a tiež pôdorysne zalamovaná hradba, obkolesujúca skalné podložie neskororománskej obytnej veže, pokračujúc južným smerom. Táto stavebná etapa pravdepodobne súvisí aj s doplnením bočného vstupu do východného predhradia o nové parkanové opevnenie so vstupnou vežičkou s dodnes viditeľnými kľúčovými strieľňami.

V nasledujúcej stavebnej etape bolo južné predhradie spevnené novou hradbou a bastiónovým opevnením s nepravidelným pôdorysom. Pôdorysné zalamovanie hradby bastiónu vychádza z terénnych daností úzkeho skalného hrebeňa, ako aj z nutnej požiadavky delostreleckej obrany južného predpolia s hlavnou prístupovou komunikáciou. Hradba bastiónu so zošikmeným vonkajším lícom bola znútra vybavená rampou s ôsmimi delovými strieľňami, ktorých vnútorné špalety boli prekryté doskami a vonkajšie segmentovým tehlovým záklenkom. Jednotnú výškovú úroveň strieľní na fasádach zdôrazňovala priebežná podstrieľňová rímsa. Juhovýchodné nárožie bastiónu bolo pôvodne zabezpečené aj pozorovacou vežičkou, zachytenou aj na vyobrazeniach hradu z 19. storočia. Západnú vstupnú a nižšie položenú časť južného predhradia od západu ohraničovala rovná hradba so strieľňami pre delá a ručné zbrane, obsluhované z drevenej ochodze. Charakter opevnenia brány do predhradia pre mladšie prestavby nepoznáme. Rovnako sa bez archeologického výskumu nemožno bližšie vyjadriť ani k zvyškom opevnenia pod stredovekým palácom východného predhradia. Pravdepodobne ide o neskôr poškodené a ďalej neobnovované bastiónové opevnenie, určené na delostreleckú obranu východného predpolia a prístupovej bočnej komunikácie do východného predhradia.

V tretej stavebnej etape, ktorú možno na základe charakteru novovzniknutého opevnenia pokladať ešte za renesančnú, bola v susedstve spomínaného zaniknutého opevnenia vybudovaná mohutná delová bašta. Táto svojimi štyrmi stenami so zošikmeným vonkajším lícom bránila juhovýchodné predpolie. Interiér bašty bol sprístupnený z južného predhradia v skale vytesaným tunelom a prepojený s pivnicou v mieste prejazdu niekdajšej vstupnej stredovekej veže. V dolnej úrovni bašty sa dodnes zachovali tri komorové strieľne pre veľké delá a v korune muriva kľúčové strieľne s tehlovým ostením.

  Z doteraz opísaných renesančných stavebných úprav hradu vyplýva, že tieto sa predovšetkým sústredili na zdokonaľovanie obranyschopnosti zastaralého stredovekého opevnenia a na obranu predpolia s prístupovými komunikáciami. Dômyselné zastavanie výškovo konkurujúceho skalného hrebeňa bastiónovým opevnením v južnom predhradí navyše zlepšilo kontrolu a obranu samého predhradia so vstupnou bránou. Pri predbežnom časovom zaradení týchto prestavieb môžeme len predpokladať, že súvisia s písomne doloženými stavebnými úpravami palatínom Žigmundom II. Forgáchom okolo roku 1613 a po roku 1619. Nemožno ale ani vylúčiť, že polygonálna delová bašta, predstavujúca poslednú viditeľnú renesančnú úpravu opevnenia, bola vybudovaná neskôr, v súvislosti s rekonštrukciou hradu po jeho vypálení v roku 1663.

Po obsadení a opätovnom poškodení hradu Turkami v roku 1671 bola pevnosť zrejme vo veľmi zlom stave, lebo keď hrad v roku 1672 Forgáchovci prenajali Berényiovcom, v záložnej listine sa spomína, že na hrade sa viac rokov neuskutočnila nijaká obnova a keď Berényiovci podniknú niečo v tomto smere, môžu si to odrátať z prenájmu. K rozsiahlej rekonštrukcii hradu však dochádza až začiatkom 18. storočia. Ešte počas stavovského povstania Františka II. Rákocziho bol celý majetok Forgáchovcom nakrátko skonfiškovaný, pretože Šimon Forgách sa pridal na stranu povstalcov, avšak už v roku 1711 hrad záložne získal naspäť kráľov prívrženec Pavol IV. Forgách a neskôr v roku 1718 získal na majetok aj darovaciu listinu.10 Hneď potom začal Pavol jeho veľkolepú rekonštrukciu a barokovú prestavbu, v ktorej pokračoval aj jeho syn Pavol V.

Rekonštrukcia sa dotkla predovšetkým obytných budov dolného hradu, spálených Turkami, v ktorých dal v roku 1750 Pavol V. zriadiť nové nástupné schodisko do horného hradu. Podľa opisu hradu od A. Mednyánszkeho, ktorý navštívil ešte zachovaný hrad začiatkom 19. storočia, viedlo toto schodisko do paláca horného hradu, v ktorého izbách bol aj mobiliár s obrazmi členov rodiny Forgáchovcov. Dodnes stojace vonkajšie obvodové múry palácov horného hradu nesú stopy po barokových úpravách, pri ktorých sa vybudovali nové klenby, väčšie okenné otvory, vykurovacie telesá, ako aj schodiská. Nový, neskorobarokový vzhľad získala tiež hlavná vstupná brána v južnom predhradí, nad ktorou Mednyánszky videl nápisovú tabuľu, pripomínajúcu stavebníka Pavla V. Forgácha s letopočtom 1755. Ako vidieť na rytine hradu od A. Rennera a F. Schabatku, bola brána vybavená padacím mostom a po bokoch zdobená dvojicami pilastrov, nesúcich tympanón. Dokonca pôdorys hradu od J. Könyökiho z roku 1887 zachytáva dnes zaniknuté opevnenie predbránia s vlčou jamou. Z Mednyánszkeho opisu vstupnej časti hradu tiež vieme, že za bránou sa z oboch strán nachádzali byty stráže a v južnom predhradí boli maštale a budovy pre kočiare, primknuté k vonkajšiemu opevneniu. Tieto sú dnes už pod sutinami, avšak zamurované staršie delové strieľne a kapsy po trámoch, pôvodne nesúcich ochodzu na západnej hradbe, svedčia o tom, že stratili svoju funkciu v dôsledku prístavby mladších hospodárskych budov.

K najpozoruhodnejším súčastiam veľkolepej obnovy hradu patrilo zriadenie novej kaplnky sv. Ignáca s rodinnou kryptou v neskorogotickom paláci východného predhradia. Lichobežníkový pôdorys paláca vďaka dojmu optického predĺženia malého priestoru umožnil vytvoriť veľkolepý sieňový sakrálny priestor zaklenutý pruskou klenbou. Pred kaplnkou na nádvorí sa nachádzala jedna z hradných cisterien s pitnou vodou, pretože hrad nemal stály zdroj pramenistej vody.11

Pri barokových úpravách hradu sa použilo veľké množstvo tehál so značkami a letopočtami, ktoré prezrádzajú stavebnú činnosť aj na sklonku 18. storočia. Zo zistených poznatkov o barokových prestavbách možno dospieť k záveru, že hrad v tomto období stratil svoju dominujúcu obrannú funkciu, keďže celá rekonštrukcia sa vyhla modernizácii pevnostného systému a upriamila sa len na „zakonzervovanie poškodeného pamätníka zašlej rodovej slávy", ktorý zostal len reprezentačným centrom poľovačiek, bezpečnejším skladiskom zbožia a cieľom každoročných pútí do hradnej kaplnky v deň sv. Ignáca. Neskôr opustený, ale v 30. rokoch 19. storočia ešte obývateľný hrad zakrátko schátral natoľko, že v roku 1846 v ňom návštevníci videli zo striech len zvyšky nahnitých trámov.12

Dnešné zvyšky hradu Gýmeš nás i pre svoj nezvratný osud, smerujúci k úplnému zániku, naďalej ohromujú v odvážnom prejave staviteľského umenia a môžu nás priviesť k pokornejšiemu nazeraniu na vlastné kultúrne dedičstvo a k osobnému stotožneniu sa s jeho ochranou.


M. Bóna

Poznámky:

1/ MENCLOVÁ, D.: Príspevok k typológii hradov, zámkov a kaštieľov na Slovensku, In: Pison, Š.: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku. Martin, 1973, s. 411-412,416.

2/ Tri pohľady a pôdorys hradu sú archivované v Országos Mũemlékvédelmi Hivatal Budapest, K 2790, 1788, 1789.

3/ BÁRTFAl, SZ., L.: A Hunt-Paznan nemzetségbeli Forgách család története. Esztergom 1910.

4/ BÁRTFAI, SZ., L.: c. d., s. 661-664.

5/ FÜGEDI, E.: Vár és társadalom a 13.-14. századi Magyarországon. Budapest, s. 137.

6/ Pozornosť si zasluhuje predovšetkým mohutný vežový neskorogotický päťpodlažný palác, včlenený do ostrého severovýchodného rohu predhradia.

7/ BÁRTFAI, SZ., L.: c. d., s. 290-293.

8/ MEDNYÁNSZKY, A.: Ghymes várának leírása, In: Tudományos gyűjtemény ll, 1821, s. 41,45.

9/ BÁRTFAI, SZ., L.: c. d., s. 463-467, 656,796.

10/ BÁRTFAI, SZ., L.: c. d., s. 463, 583.

11/ MEDNYÁNSZKY, A.: c. d., s. 39-43; BÓNA, M.: Sakrálne stavby hradu Gýmeš, In: Pamiatky a múzeá 1995, č. 2, s. 31-32.

12/ VERTLER, M.: Kalandos utazás, In: Delejtű IV, 1861, s.86.



Sakrálne stavby hradu Gýmeš

Zďaleka viditeľná zrúcanina Gýmešského hradu sa týči na jednom z kremencových výbežkov juhovýchodného pásma pohoria Tríbeč a dominuje - tak ako v minulosti - Hornému Požitaviu. Kedysi rodové sídlo Forgáchovcov, jednej z najvplyvnejších a najbohatších rodín v Uhorsku, patrilo k architektonickým skvostom stredovekej pevnostnej architektúry. Svoju honosnosť si hrad zachoval i v období novoveku, čoho dokladom je aj dodnes viditeľná zrúcanina barokovej kaplnky.

Z poznatkov získaných prieskumom architektúry a na základe písomných prameňov možno vznik kamenného hradu predpokladať najneskôr v piatom decéniu 13. storočia, pričom po prvýkrát sa spomína v darovacej listine z r. 1253.1 Touto listinou získal stavebník hradu, magister Andrej, syn Ivanku z rodu Hunt-Poznanovcov, nové územia v susedstve hradu. Medzi vymenovanými majetkami sa spomína aj obec Kostoľany pod Tríbečom, ležiaca pod hradným vrchom.

Archeologickým a umeleckohistorickým výskumom tunajšieho kostola sv. Juraja sa zistilo, že v priebehu druhej štvrtiny 13. storočia bol malý predrománsky kostolík rozšírený o západnú prístavbu so vstavanou emporou, vyhradenou pre majiteľa s rodinou.2 Či v počiatkoch existencie hradu kostol plne zastával funkciu hradnej kaplnky, nie je možné bez hĺbkového výskumu zrúcaniny určiť. Podkovovitý pôdorys jednej z veží hradného jadra, s polkruhovým uzáverom orientovaným na východ, ako aj situovanie veže nad vstupom do hradu, nevylučujú tiež možnosť existencie pôvodnej kaplnky.

Zo známych písomných prameňov sa o sakrálnej stavbe na hrade dozvedáme až z inventárneho súpisu z roku 1647. Sled opisovaných objektov dovoľuje lokalizovať spomínanú kaplnku práve do uvedenej veže podkovovitého pôdorysu, tvoriacej súčasť zástavby horného hradu. Podlá inventára sa v minulosti v kaplnke nachádzal jeden obraz z alabastru, malé červené zamatové sedlo, stôl, železné dvere a v okne kovaná mriežka. V miestnosti nad kaplnkou bol sklad zbraní. Ako z obsahu listiny z roku 1504 vyplýva, vo veži predtým strážili rodinný archív. Tento však museli v r. 1637 vzhľadom na turecké nebezpečenstvo odviezť, a preto sa v inventári už nespomína.3

Z dnešného torza pôvodne trojpodlažnej veže sa nad zasypaným prízemím zachoval len južný múr. Tento na poschodí obsahuje vstup do susedného paláca a mladšiu interiérovú plentu so zvyškom nábehu klenby. Pôvodne bolo poschodie sprístupnené z prízemia schodiskom v hrúbke západného múru. Zrejme ešte koncom minulého storočia bola vo veži kaplnka zistiteľná, pretože spolu s ďalšou ju identifikoval J. Könyöki pri prieskume zrúcaniny v r. 1887.4

V priebehu 17. storočia bol hrad viackrát poškodený Turkami. Schátralý hrad stratili Forgáchovci počas stavovského povstania Františka II. Rákócziho, pretože sa Šimon Forgách pridal na stranu povstalcov. Nakoniec sa v roku 1711 podarilo kráľovmu prívržencovi Pavlovi IV. Forgáchovi získať majetok späť a začať veľkú rekonštrukciu a barokovú prestavbu poškodeného hradu. Tento však už dávno stratil nosnú obrannú funkciu a úlohu trvalého obydlia gýmešskej vetvy rodiny, a preto bola obnova zameraná na zachovanie rodového sídla ako symbolu rodovej slávy s minimálnou modernizáciou zastaralého opevnenia.5

Snaha o zachovanie honosnosti, ako aj pohnutý osud stavebníka Pavla IV. Forgácha, viedli k zriadeniu novej hradnej kaplnky, zasvätenej sv. Ignácovi z Loyoly. Na tento zámer bol využitý mohutný neskorogotický palác lichobežníkového pôdorysu v rohu východného predhradia. Päťpodlažná obytná budova bola pôvodne prístupná z ochodze obvodovej hradby cez kamenný portál na prvom poschodí. Aby sa pri stavbe paláca dodatočne vsunutého do ostrého rohu predhradia vyhli ostrým kútom v interiéri, mala čelná dvorová stena zaoblený pôdorys a ostrý roh pôvodného nádvoria bol zamurovaný s ponechaním niky pre prístup do susedného paláca. Množstvo zachovaných okien s kamenným ostením svedčí o pompéznosti stavby a o rozkvete hradu na sklonku stredoveku.

V čase barokovej prestavby hrad už nevyžadoval veľký počet obytných priestorov, nebolo preto problémom zrušiť obytné podlažia paláca a vytvoriť nový sakrálny priestor. Zmenil sa interiér aj exteriér stredovekej stavby. Zamurovaním starých okien vznikli jednoliate plochy fasád, zvýraznené novými oknami s jednoduchým kamenným ostením. Ostenie nového vstupu do kaplnky na prízemí dvorovej fasády sa nezachovalo, ale odtlačok pultovej strechy na fasáde prezrádza tvar zastrešenia druhej bočnej kaplnky sv. Jána na nádvorí.

Interiér lichobežníkového pôdorysu 10 x 4-11 m, zužujúci sa v smere od vstupu, vytvoril jedinečný dojem optického predĺženia priestoru a umožnil architektovi naplno využiť veľkú výšku paláca. Na severnej bočnej stene sa zachovali zvyšky vstupu a okna zo sakristie, vybudovanej vo vedľajšom objekte pôvodného paláca. V počiatočnej fáze výstavby kaplnky mali steny interiéru biely náter. Neskôr došlo k úprave výzdoby interiéru, pričom k bočným stenám na koncoch pribudli dvojice jednoduchých prístenných pilastrov. Tieto mali hladký driek a štukové kompozitné hlavice, nesúce kladie. Na ne dosadali stlačené klenbové pásy, nesúce dnes zrútenú pruskú klenbu. Odtlačok na západnej stene prezrádza existenciu murovanej empory, nesenej stlačeným klenbovým pásom, ktorá bola sprístupnená schodiskom z objektu susednej kaplnky sv. Jána. Dostatočné presvetlenie interiéru zabezpečovali upravené okná so šikmým parapetom.

Cenný opis pôvodného zariadenia kaplnky nám zanechal A. Mednyánszky, ktorý hrad navštívil začiatkom minulého storočia. Na hlavnom oltári sa nachádzal obraz sv. Ignáca v nezvyčajnom stvárnení mladého vojaka sediaceho na dele, ťahanom koňmi cez otvorenú bránu hradu.

V strede kaplnky boli schody do bohato presvetlenej krypty s alabastrovým krížom na oltári. Tu odpočívali poslední majitelia hradu, grófi Ladislav a Jozef Forgáchovci. Z ľavej strany sa na kaplnku napájali tri vedľa seba umiestnené sakristie, z ktorých prvé dve boli veľmi úzke a vysekané do skaly. V poslednej sakristii uschovávali cirkevné predmety a odevy. Medzi týmito bolo aj jedno vzácne omšové rúcho, vyšívané zlatou niťou a vlasmi barónky Emerencie Révayovej, manželky Pavla IV. Forgácha. Údajne to bol dar barónky, ktorá po vysvätení manžela za kňaza (1712) vstúpila do kláštora a sama svojimi vlasmi rúcho vyšila. Pred kaplnkou videl Mednyánszky aj hlbokú cisternu s pitnou vodou.6 Dnes už len priehlbeň pred zrúcaninou bočnej kaplnky sv. Jána prezrádza miesto cisterny, pričom priestory sakristií a krypty sú zasypané. Z objektu kaplnky sv. Jána sa zachovala len južná stena so zvyškom vstupu a okenného otvoru.

O Pavlovi IV. a synovi Pavlovi V. Forgáchovcoch, ktorí sa v rokoch 1712-1756 pričinili o zriadenie a výzdobu kaplnky sv. Ignáca a kaplnky sv. Jána, informovali v nich inštalované nápisové tabule, ako aj nápisy v bližšie neurčenej hradnej kaplnke sv. Pavla apoštola. Okrem týchto stavieb sa pred hradom nachádzala ďalšia kaplnka so sochou P. Márie a s nápisom, pripomínajúcim Pavla V. Forgácha a rok 1727.7 Pavol V. Forgách pokračoval nielen v obnove hradu začatej otcom, ale aj v kňazskom povolaní. Už v roku 1720 bol vysvätený za kňaza a prvú omšu slúžil práve v hradnej kaplnke za účasti otca. Pričinil sa nielen o spomenutú výzdobu interiéru kaplnky, ale aj o jej novú strechu, o čom sa pochvalne zmienil M. Bel.8 Zaviedol tu taktiež každoročné púte na deň sv. Ignáca a nariadil povinnosť pohostiť príchodiacich pútnikov.

I keď bol hrad obývaný do začiatku 19. storočia, veľkolepé púte sa tu konali naďalej. Z cestopisu M. Vertlera vieme, že počas púte okolo r. 1814 našli pútnici v kaplnke vykradnutú kryptu, rozhádzané telesné pozostatky a čiastky odevov bez zlatých ozdôb. V r. 1846 bol hrad úplne schátralý a zo striech palácov boli viditeľné len nahnívajúce trámy.9

Gýmešská hradná kaplnka sv. Ignáca patrí k tým, kde sa pri ich zriaďovaní využili staršie stavby odlišnej funkcie. Známe sú príklady stredovekých i novovekých hradných kaplniek, pri vybudovaní ktorých boli použité konštrukcie starších veží a bášt (napr. Čachtice, Orava, Kežmarok, Krásna Hôrka), avšak príklad využitia celého objemu stredovekého paláca je ojedinelý. Gýmešská kaplnka je tiež jedinečná svojím lichobežníkovým pôdorysom, vychádzajúcim z dispozície stredovekého paláca, čím sa podporila dynamickosť barokového interiéru.

Pre bližšie poznanie ďalších uvedených hradných kaplniek je nevyhnutný terénny a archívny výskum. Dnes musíme preto čiastočne zapojiť svoju predstavivosť, aby sme si dokázali uvedomiť zaniknutú honosnosť týchto sakrálnych stavieb, ktoré boli zhmotneným vyjadrením viery predkov v nesmrteľné hodnoty.

M. Bóna

Poznámky:

1/ BÁRTFAI, Sz., L.: A Hunt-Paznan nemzetségbeli Forgách család története. Esztergom 1910, s. 661-664.

2/ ŠÁSKY, L.: Predrománsky kostol v Kostoľanoch pod Tríbečom. In: Monumentorum tutela/Ochrana pamiatok, 2,1968, s. 86-89.

3/ BÁRTFAI, Sz., L.: c. d., s. 191-192, 471.

4/ KÖNYÖKI, L.: A középkori várak, különleges tekintettel Magyarországra. Budapest 1905, s. 85.

5/ BÓNA, M.: Renesančno-baroková prestavba hradu Gýmeš. In: Zborník konferencie Bastiónové fortifikácie. Komárno 1995 (v tlači).

6/ MEDNYÁNSZKY, A.: Ghymes várának leírása. In: Tudományos gyüjtemény II, 1821, s. 41-43.

7/ Nápisy citujú: MEDNYÁNSZKY, A.: c. d., s. 41; BÁRTFAI, Sz. L.: c. d., s. 794-796 (autorom uvedená kaplnka sv. Pavla apoštola je pravdepodobne totožná s kaplnkou, spomínanou v inventári z r. 1647).

8/ BEL, M.: Notitia Hungariae novae historicogeographica. Wiennae 1742, IV, s. 388.

9/ VERTLER, M.: Kalandos utazás. In: Delejtü IV, 1861, s. 85-86.

View More »

Copyright: Vladimír Cebo
Type: Spherical
Resolution: 10000x5000
Uploaded: 06/01/2010
Updated: 05/09/2014
Views:

...


Tags: castle; gymes; jelenec; slovakia; cebo
comments powered by Disqus

Cibula Vincent
Horne Lefantovce
Miroslav Pochyba
Kaštieľ Oponice
Miroslav Pochyba
Kaštieľ Oponice
Sergej Esnault
Zasnežené čerešne pri Beladiciach - Slovakia
Vladimír Cebo
Church of St. Anna in Kovarce
Martin Cifra
Garden
Martin Cifra
Domov
Martin Cifra
My home
Cibula Vincent
Dražovce, Church St. Michael The Archangel
Sergej Esnault
Jesenné Jazierko pri Topolčiankach - Slovakia
Miroslav Olesnanik
Water well - Nitra castle
Miroslav Olesnanik
Cathedral of the st. Emeram in recostruction - Nitra castle
David Waldo
USS KIDD Ammunition Handling Room Baton Rouge LA
Jonas Carlson Almqvist
T21 Diesel Locomotive
Zvonko Marjanovic
The Latin church
Mervin Manangan
Enoshima Lighthouse view from top
sun-debin
宽甸天桥沟枫叶2
Marek Kosiba
Mono Lake
Carniciega Beach of Verdicio
Andy Bryant
Park Volodimirski Kiev
Andy Bryant
Memorial at Museum of the Great Patriotic War
Calvin K McDonald
Hells Canyon - Black Point - Idaho, USA
heiwa4126
Cherry blossom in Yanaka cemetery
sun-debin
宽甸天桥沟枫叶1
Vladimír Cebo
Hunter cottage
Vladimír Cebo
Galanova
Vladimír Cebo
Catholic Church Nové Sady
Vladimír Cebo
Water reservoir Krtovce
Vladimír Cebo
Sindibad restaurant Bratislava
Vladimír Cebo
Church of St. Anna in Kovarce
Vladimír Cebo
Lietava
Vladimír Cebo
Čertova Pec
Vladimír Cebo
Hukal in Sila
Vladimír Cebo
Nové Sady
Vladimír Cebo
Krahulcie vrchy
Vladimír Cebo
Church in Nitrianska Blatnica
More About Europe

Europe is generally agreed to be the birthplace of western culture, including such legendary innovations as the democratic nation-state, football and tomato sauce.The word Europe comes from the Greek goddess Europa, who was kidnapped by Zeus and plunked down on the island of Crete. Europa gradually changed from referring to mainland Greece until it extended finally to include Norway and Russia.Don't be confused that Europe is called a continent without looking like an island, the way the other continents do. It's okay. The Ural mountains have steadily been there to divide Europe from Asia for the last 250 million years. Russia technically inhabits "Eurasia".Europe is presently uniting into one political and economic zone with a common currency called the Euro. The European Union originated in 1993 and is now composed of 27 member states. Its headquarters is in Brussels, Belgium.Do not confuse the EU with the Council of Europe, which has 47 member states and dates to 1949. These two bodies share the same flag, national anthem, and mission of integrating Europe. The headquarters of the Council are located in Strasbourg, France, and it is most famous for its European Court of Human Rights. In spite of these two bodies, there is still no single Constitution or set of laws applying to all the countries of Europe. Debate rages over the role of the EU in regards to national sovereignty. As of January 2009, the Lisbon Treaty is the closest thing to a European Constitution, yet it has not been approved by all the EU states. Text by Steve Smith.